Christophe Strawe
Iniciatíva a inštitúcia
Individuálne konanie v spoločenstve
Žijeme v dobe, keď sa vzťah jednotlivca ku spoločenstvu radikálne mení. Heslá sú individualizácia, pluralizácia a globalizácia. Ako by sa mali zmeniť spoločenské štruktúry, aby sme mohli žiť slobodne, bez toho, aby sme rozdrobili spoločnosť svojimi egoistickými záujmami? Zvyčajne počúvame odpoveď, že potrebujeme trojčlenný sociálny organizmus, v ktorom sa spojí sloboda a bratstvo na základe rovnakých ľudských práv. Stretávame sa s mnohými úvahami, čo to znamená pre jednotlivé oblasti spoločenstva – školstvo, zdravotníctvo, vlastnícke práva atď – a je bezosporu našou stálou úlohou, aby sme zvyšovali povedomie o nutnosti týchto zmien a v praxi k nim hľadali cesty.
Práca na tejto rovine však sama o sebe nemôže priniesť uspokojivé výsledky. To, že niečo vieme alebo chceme, ešte neučiní náš sociálny impulz vierohodným pre život. Sociálnu otázku nemôžeme vyriešiť raz a navždy, takisto ako nemôžeme uvariť jedlo, ktoré by nás raz a navždy nasýtilo. Ľudia musia jej riešenie hľadať vždy znovu. Spoločenské štruktúry im to môžu uľahčovať alebo sťažovať, sami o sebe však nič nevykonajú. I najsociálnejšie usporiadanie spoločenstva stroskotá, pokiaľ sa v ňom ľudia budú chovať antisociálne. Trojčlennosť sociálneho organizmu teda nie je žiadnym riešením sociálnej otázky, ale len vytvorením predpokladov k tomu, aby mohla byť znovu a znovu riešená. Trojčlennosť má v spoločnosti vytvoriť priestor pre iniciatívu, pre vznik nových slobodných spoločenstiev. Také spoločenstvá, založené na iniciatíve a zodpovednosti, budú musieť postupne nahradiť starý model riadenia zhora. Samospráva miesto štátnych opatrení – to je motto moderného sociálneho vývoja.
Medzi Skyllou a Charybdou
Vezmime si za príklad samosprávnu waldorfskú školu ako spoločenstvo založené na zodpovednosti rodičov a učiteľov – v záujme detí. Všetky samosprávne inštitúcie – pokiaľ neberieme samosprávu len formálne – sú takýmito spoločenstvami založenými na zodpovednosti. (To platí samozrejme aj pre všetky firmy a iné podobné spoločenstvá, v ktorých sú jednotlivé oblasti zodpovednosti rôznorodejšie a úrovne zodpovednosti odstupňovanejšie, než je tomu v rámci učiteľského kolégia.) Táto zodpovednosť nesmie byť braná len ako nezávislosť na štáte či spoločnosti, ale musí prenikať reálny život spoločenstva. Keď sa to nepodarí, spoločenstvo upadá do tých starých pomerov, kvôli ktorým prekonanie vzniklo. Nestačí len odmietnuť mocenské štruktúry centralistického štátu, je potrebné tiež zabrániť tomu, aby sa spoločenstvo samo nestalo centralistickým štátom v malom. A týmto tendenciám je nutné zabrániť už v ich zárodku.
Mnoho samosprávnych inštitúcií tento problém pozná. Prečo – navzdory mnohým pozitívnym „vymoženostiam“ – je toľko nespokojnosti so sociálnymi vzťahmi napríklad v antropozofických zariadeniach a v ich okolí? Často je to preto, že samotná inštitúcia sa dostala do popredia a dala do úzadia iniciatívu, takže vzniklo spoločenstvo v starom zmysle, založené na podriadenosti a prispôsobeniu štruktúram. Iniciatíva je potom chybne chápaná ako ľubovôľa. Teda ako uzurpovanie právomoci, bez ohľadu na spoločenstvo. To sú Skylla a Charybda, medzi ktorými musí preplávať moderné spoločenstvo.
„Zdravé je len, keď sa v zrkadle ľudskej duše tvorí celé spoločenstvo a v spoločenstve žije sila jednotlivej duše.“ Tak znie Rudolfom Steinerom formulované „motto sociálnej etiky.“ Stručne výstižne vyslovuje podstatu nového spoločenstva, ktoré – na rozdiel od spoločenstiev starých – spočíva celkom na slobode. Ak vezmeme zmienené motto vážne, uvidíme dva prvky, ktoré ako jediné môžu vytvoriť zdravé moderné spoločenstvo a ktoré vychádzajú od jedinca: jednak reflexiou, s ktorou vníma spoločnú úlohu detí, klientov, kolegov atď., jednak aktivitu, s ktorou im dáva k dispozícii svoje praktické schopnosti. O novom spoločenstva sa nedá povedať, že niečo „robí“, „chce“, „vyžaduje“ – za takýmito formuláciami sa len skrýva staré, neslobodné kolektívne vedomie. Nové spoločenstvo žije z dobrej vôle jednotlivca, tá je principiálne nevynútiteľná. Spoločné úsilie o zdravú sociálnu klímu a komunikatívny štýl práce ju však môžu významne podporiť. Rozhodujúcou otázkou teda je, ako musíme spolupracovať, aby sa v našom spoločenstve mohli tvorivé sily jednotlivého spolupracovníka rozvinúť čo najslobodnejšie a zároveň v prospech spoločnej úlohy.
Svojprávnosť a úloha
Samostatnosť jednotlivca musí byť v moderne utváranom spoločenstve spojená s určitou úlohou, inak ľahko skĺzne ku hraniu sa na vlastnom piesočku. Slobodná škola rozhodne nieje zariadením pre „sebarealizáciu“ učiteľov. Vznikla preto, že si určití ľudia vytýčili úlohu poskytnúť deťom inú, lepšiu pedagogiku. Pre tento cieľ nasadzujú svoje sily a schopnosti. Antropozofická klinika vzniká, pretože určití ľudia vidia nutnosť rozšíriť medicínu o nové prístupy a sú ochotní sa o to zasadzovať. Vedomie úlohy a pocit zodpovednosti sa premieňajú na konkrétnu iniciatívu, ktorá sa potom ešte musí osvedčiť ako schopnosť samosprávneho jednania vo všednej prevádzke inštitúcie. Východiskom je chápanie úlohy v zmysle spoločnej vízie, ktorú si ľudia v inštitúcii vypracovali.
Nové spoločenstvo vzniká slobodne: jednotliví ľudia sa chopia iniciatívy. Ďalší sa k nim pripoja, pretože v ich iniciatíve vidia niečo zmysluplného. Tento impulz sa stáva základom profilu inštitúcie. Tá sa potom presadzuje v praktickom živote, pretože ľudia jej impulz rozvíjajú svojimi profesnými zručnosťami a vždy znovu sa s ním vysporadúvajú. Je zároveň otvorená pre každého, kto tento impulz považuje za zmysluplný, a nevyžaduje od neho ideologický súhlas.
Svojprávnosť, samostatnosť, samospráva – to znamená prevziať celkovú zodpovednosť za fungovanie inštitúcie, teda za záležitosti duchovné, právne i hospodárske. Nezáleží na tom, na ktorom z týchto polí si inštitúcia vytýči svoj hlavný cieľ – i v slobodnom duchovnom živote musíme riešiť problémy práva a hospodárenia. Učiteľ waldorfskej školy, ktorý si myslí, že je zodpovedný len za pedagogiku a netýka sa ho fungovanie školy ako celku, nejedná v samosprávnom zmysle.
Táto nedeliteľnosť zodpovednosti za celok práve neznamená, že by nemala fungovať deľba práce. Naopak, pokiaľ sa všetci snažia zariaďovať všetko, nepodarí sa nakoniec zariadiť nič. Keď sa jednotlivec pred každým praktickým krokom musí pýtať všetkých ostatných, nevznikne demokracia, ale diktatúra väčšiny. Vhodné je, aby každý mal v rámci spoločenstva svoje úlohy, ktorých sa zhostí a splnením ktorých pomôže celku. Neplatí to len pre jednotlivca, ktorý je zodpovedný za svoju školskú triedu, alebo za svoje oddelenie firmy, ale taktiež pre všetky skupiny, ktoré sa samosprávneho procesu zúčastňujú, tak napríklad pre rodičov a učiteľov waldorfskej školy, ktorí by k sebe mali pristupovať ako rovnoprávne skupiny, ktoré samozrejme hrajú rôznu rolu a musia vzájomne rešpektovať svoje odlišné oblasti zodpovednosti.
Hľadanie spoločnej základne – obraz úlohy a myšlienková práca
Samosprávu mnohí pociťujú skôr ako záťaž než ako úľavu, ktorou by správne mala byť. Dôvodom býva nefungujúce odovzdávanie a rešpektovanie zodpovednosti medzi kolegami. Konferencie kolégia učiteľov alebo spolupracovníkov prežívame ako neplodné, keď sa nedostaneme k podstatným otázkam a utápame sa pritom v množstve drobných problémov.
Ako zaistiť nutnú deľbu práce, ale zároveň zabrániť tomu, aby každý myslel len na úzku oblasť vlastnej zodpovednosti? Ako zariadiť rozpoznanie rozhodujúcich úloh a problémov, pred ktorými sa spolupracujúce spoločenstvo ocitá? Ako premáhať sily, ktoré – zvonka a zvnútra – ohrozujú samu podstatu spoločenstva a jeho úloh?
Jedná sa tu o mnoho viac, než sú otázky sociálnych techník alebo odborné vedenie rozhovoru. Identifikáciu so spoločnou úlohou dosiahneme a kvalitu práca zaistíme len vtedy, keď si vytvoríme priestor pre spoločnú duchovnú prácu. Jednou jej zložkou je spoločná diagnóza situácie, ťažkostí, úloh. Tá spočíva v tom, že všetci účastníci konferencie si spoločne vytvárajú ucelený obraz problému, ktorý pred nimi stojí, i vedomie spoločnej zodpovednosti za jeho riešenie. Nestačí však problémy predstaviť, je potrebné sa na ne tiež pozrieť vo svetle podstatných impulzov, na ktorých je spoločenstvo založené – práve tu potom začnú vznikať plodné konkrétne riešenia. Druhou zložkou spoločnej duchovnej práce je preto práca so základnými myšlienkami, s ktorých vychádzame – napríklad spoločná práca s niektorým základným pedagogickým textom (resp. textom podstatným pre obor, v ktorom sa pohybujeme).
Keď sa týmto spôsobom podarí včas rozpoznať problém a ujasniť si základný smer, ktorým by sa malo uberať jeho riešenie, môže – dokonca musí, pokiaľ je to technicky možné – byť konkrétne riešenie odovzdané do zodpovednosti jednotlivca. Iniciatíva jednotlivca sa totiž zakladá jednak na vedomí, že sa môže aktívne podieľať na základnej myšlienke spoločenstva, jednak na skutočnosti, že môže na vlastnú zodpovednosť pracovať na svojich úlohách, bez toho, aby mu do nich stále niekto hovoril. Celkom zásadné avšak je, aby sa na základnej myšlienke spoločenstva pracovalo priebežne, a nie až dodatočne, keď už boli učinené praktické rozhodnutia alebo keď už niekto zo zúčastnených začal konať na vlastnú päsť.
Delegovanie, rozhodovanie, uskutočňovanie
Základným prostriedkom, ktorý umožňuje individuálne jednanie na spoločnej báze, je princíp delegácie. Tým tu neoznačujeme autoritatívne prideľovanie úloh, ktorým plnenie podlieha detailným pokynom a stálej kontrole, ale udeľovanie poverení jednotlivcom alebo skupinám, ktorí potom určitú dobu na úlohe pracujú na vlastnú zodpovednosť. Kto je týmto spôsobom delegovaný, jedná individuálne, a pritom v mene a v prospech celého spoločenstva.
Je nad mieru dôležité zachádzať s procesom delegovania vedome. Sotva čo ohrozuje fungovanie samosprávneho spoločenstva viac než zmätočné a nedostatočne vedomé prenášanie zodpovednosti. K tomu najľahšie dochádza v prípadoch, keď sa o prevzatie úlohy nikto zvlášť aktívne nehlási, takže sú všetci radi, keď sa nakoniec nájde aspoň niekto. Vedomé delegovanie oproti tomu znamená, že si spoločne jasne popíšeme úlohu a spýtame sa, komu je možné zveriť jej samostatné splnenie. Musíme si pritom dať pozor na dve úskalia: prvým je ono už zmieňované delegovanie úloh bez ohľadu na schopnosti dotyčného. Druhým je vznik skupiny skúsených, ktorí už podľa mienky spoločenstva všetko zvládnu a ktorí taktiež so samozrejmosťou všetky úlohy preberajú – vedie to totiž jednak k ich preťaženiu, jednak k tomu, že mladší kolegovia nemôžu zbierať skúsenosti a zvyšovať svoje schopnosti. Samozrejmým predpokladom vedomého zachádzania s delegovaním je kolegiálna klíma, v ktorej sa kritika neberie ani z jednej strany osobne, ale o nedostatkoch sa hovorí tak, že z pohľadu na ne naopak vyvstávajú možnosti ďalšieho rozvoja.
Podstatné je, aby spoločenstvo, akonáhle si ujasnilo všeobecné hľadiská týkajúce sa problému a jeho riešenia, opäť ustúpilo do pozadia a vytvorenie konkrétneho riešenia prenechalo delegovaným. Na nich by malo ležať – nakoľko je to v danom prípade možné – tiež samotné rozhodnutie, že vypracované riešenie bude vykonané. Snaha rozhodovať o všetkom v konferencii ochromuje iniciatívu, blokuje proces rozhodovania a vedie ku stálemu plytvaniu najcennejším zdrojom – časom. V zásade sa jedná o výraz nedôvery voči jednotlivcovi, ktorému svojim stálym miešaním sa odopierame skutočný mandát pre riešenie problému.
Ako samozrejmosť predkladáme, že sloboda delegovaného spočíva v možnosti zvoliť si spôsob riešenia prevzatej úlohy a nie v možnosti prestať sa úlohou zaoberať. Práve tak samozrejmé je, že mandát môže mať najrôznejší rozsah. Pri zásadnom rozhodovaní o živote školy – trebárs ohľadom stavby novej školskej budovy – nebude rozhodovať samotné kolégium učiteľov, ale do rozhodovania bude zapojený tiež spolok rodičov a ďalšie grémiá. Úloha delegovaná na užšiu skupinu by v tomto prípade spočívala v príprave podkladov pre takéto veľké rozhodnutie.
Nikdy sa však pri delegovaní zodpovednosti nesmie jednať len o vypracovanie nezáväzných návrhov, ktoré potom zvyšní členovia spoločenstva, ktorí sa vecou vôbec nezaoberali, môžu kritizovať len na základe svojich povrchných dojmov. Spoločenstvo, ktoré by to pripustilo, by potom ovládla nekompetentnosť a jeho kompetentných členov frustrácia, cez ktorú sa len málokto prenesie natoľko, aby bol ochotný prevziať niekedy znovu nejakú úlohu.
Konkrétne uskutočňovanie toho, čo bolo vypracované a rozhodnuté, musí každopádne ležať opäť na delegovanom jednotlivcovi alebo skupine. Konferencia učiteľov alebo spolupracovníkov má úlohe predovšetkým poradnú, nie však výkonnú.
Volanie po zodpovednosti a absolutórium
Proces delegovania zodpovednosti na jednotlivca alebo skupinu nie je úplný, pokiaľ delegujúce spoločenstvo z delegovaných túto zodpovednosť opäť nesníme. Po určitej jasne vymedzenej dobe sa spoločenstvo opäť vedome pozrie na oblasť, v ktorej bola zodpovednosť delegovaná, a prevezme znovu svoju celkovú zodpovednosť za túto oblasť. Delegovaným po skončení ich mandátu udeľujeme „absolutórium.“ teda prepúšťame ich zo zodpovednosti, zbavujeme ich tieže stáleho spojenia s ich niekdajšou úlohou, dávame im na vedomie, že výsledky ich práce sú prijaté a oni majú voľné ruky opäť pre iné úlohy.
Predávanie zodpovednosti delegovaným a ich navracania celému spoločenstvu sú základom zdravého rytmu v samosprávnom živote inštitúcie. Zodpovednosť za celok sa totiž vytvára z vlastnej zodpovednosti za jednotlivú delegovanú úlohu a jej riešenie, a predávanie a navracanie zodpovednosti činí túto súvislosť vedomou. Keď delegovaný predkladá spoločenstvu výsledky svojej práce, nie je to autoritatívne volanie po zodpovednosti, ale možnosť otvoriť ostatným oblasť svojej zodpovednosti a vysvetliť im svoju prácu. Pre ostatných je to dôvod k vďačnosti za vyriešenie prevzatej úlohy. Zodpovedať sa z práce na delegovanej úlohe tak môže byť priamo sviatočnou udalosťou. Ak má každý člen pracovného kolektívu aspoň raz ročne možnosť porozprávať o svojej práci, ozdravuje to sociálnu klímu. Pokiaľ má naopak spolupracovník dojem, že ostatní jeho prácu nevidia a neoceňujú, zhoršuje to vzťahy v celom jeho pracovnom okolí.
Dynamická delegácia
Popísali sme sedem krokov – vytváranie spoločného obrazu, práca na základných myšlienkach, delegovanie, rozhodovanie, uskutočňovanie, zodpovedanie, absolutórium – ktoré môžeme zhrnúť do jediného pojmu „dynamické delegácia“, v ktorej môžeme vidieť rozhodujúci nástroj zodpovedného kolegiálneho vedenia samostatnej inštitúcie. Dynamická delegácia prepája spoločné a individuálne kroky v práci a živote organizácie. V zmysle vyššie citovaného motta sociálnej etiky by sme mohli povedať, že vytváranie spoločného obrazu, práca na základných myšlienkach, zodpovedanie a absolutórium sú procesy, ktorými sa tvorí spoločenstvo „v zrkadle ľudskej duše“. Medzi nimi leží samostatné delegovanie, rozhodovanie a uskutočňovanie. To sú kroky, v ktorých spoločenstvo ustupuje do úzadia a a pôsobí „sila jednotlivej duše“.
Bohatá skúsenosť z oblasti samosprávnych spoločenstiev už ukázala, že ignorovať tento rytmus sa nevypláca. Kdekoľvek sa celok spoločenstva snaží riešiť úlohy, ktoré by mal prevziať jednotlivec, alebo kdekoľvek jednotlivec koná to, čo by malo konať spoločenstvo, stáva sa spoločenstvo chorým a prestáva plniť svoje úlohy.