Milí priatelia,

dnes je významný slovenský sviatok Sedembolestnej Matky Božej, a to je pre nás celkom pekná príležitosť zamyslieť sa nad tým, či je to už odbitá katolícka tradícia, alebo to pre nás niečo môže znamenať. Zaujímavé môže byť aj to, z čoho vznikla tá tradícia, čo má znamenať a hlavne ako ju môžeme uchopiť a prehĺbiť, kým porozumieme: Áno, tá tradícia má určitý význam a ten význam sa môže týkať slovenských duší. K tomu, čo to prípadne môže znamenať práve pre Slovensko, keď slávi tento sviatok, sa vrátime na konci dnešnej úvahy. Len krátko, uctievanie Matky Božej ako Sedembolestnej Matky siaha do stredoveku a ako štátny sviatok zhruba necelých 200 rokov.

V každom prípade má sviatok svoje korene v určitej minulosti, takže sa môžeme pýtať: Prečo niekto niečo také vymyslí? Prečo vymyslí sviatok, kde sa uctieva žena, Matka Božia – samozrejme ona nie je len tak nejaká žena – a kde máme počas neho spomínať práve na jej bolesti? … Kým si to vysvetlíme, budeme mať pocit, že tí, ktorí sviatok ustanovili, mali ešte znalosti z bytosti človeka. Poznali ešte hlbšie, aký je človek a čo prípadne potrebuje. Určite je nám na prvý pohľad jasné, že takéto sviatky sú myslené na výchovu duší. Duša má pri tom niečo zažiť a tento zážitok má vplyv na vlastné myslenie a vlastné cítenie. To je pôvodný impulz, prečo sa takéto niečo robí. V umení nájdeme rôzne podoby znázorňovania duchovne pôsobiacich udalostí. V Prahe je umelecké dielo Vyšebrodský oltár, kde nie je znázornených sedem stupňov bolesti Matky Božej, ale deväť. Mohli by sme povedať, že aj toto je výchova duše, duše Márie. Môžeme povedať, že prvé a posledné znázornenie to ešte nie sú bolesti, keď prvým znázornením je Zvestovanie a posledným sú Turíce, kde Mária vystupuje ako učiteľka, čo je plodom stupňov bolestí, ktoré pred tým prežila. Veľká otázka je, prečo sa nemáme obracať len na Krista, prečo ešte na Máriu, na ženskú dušu. Toto bude hlavným obsahom dnešnej úvahy, prečo má práve ženský prvok, ženský živel veľký význam pre vývoj ľudských duší.

Zamyslime sa najskôr nad tým, čo je to mužské a ženské. Všetkým nám je jasné, že nejde o muža a ženu, ale o to ženské a mužské, ktoré obe pohlavia majú v sebe, možno trochu v rozdielnej miere – samozrejme ženy majú v sebe viac toho ženského a muži mužského – každý ma však oboje. Môžeme sa ďalej pýtať: Čo sú to potreby človeka? Možno trochu čudná otázka, ale dá sa na ňu dať zrozumiteľná odpoveď, s ktorou môžete súhlasiť. Jedna veľmi silná potreba v nás je, aby sme niečo poznali. Aby sme pochopili čo je naokolo nás a keď stojíme naproti niečomu, čomu vôbec nerozumieme, je to také zvláštne. To predsa nejde, ja musím pochopiť, čo to je. Záhady poznania určitým spôsobom poznáme a sme spokojní len vtedy, keď sa nám podarí takúto záhadu rozlúštiť. To je tá jedna potreba, ale by bolo jednostranné, keby sme potrebovali len poznanie. Druhou jednoznačnou potrebou je šťastie – chceme byť šťastní. Aspoň do určitej miery, nie vždy len šťastní. Ale bez šťastia by človek vyschol alebo zomrel. Samozrejme otázkou je, čo je šťastie? Vyjadril by som to jednoduchou myšlienkou, ktorá do určitej miery vystihuje podstatu šťastia. Najjasnejšie vnímame pocit šťastia, keď sa nám niečo podarí uviesť do života, keď niečo vznikne a začína žiť. Myslím, že tu je celkom jasne vidieť, že poznanie je skôr mužskou časťou nášho duševného života a na druhej strane šťastie ženskou časťou nášho duševného života. Len pre zaujímavosť, pred pár rokmi som bol pri Baltickom mori na dovolenke a šli sme okolo obchodu s pohľadnicami a jedna bola zaujímavá: Ak potrebuješ, aby ti niekto niečo vysvetlil, obráť sa na muža. Ak potrebuješ, aby ti niekto niečo urobil, obráť sa na ženu. Je to veľmi výstižné.

Tu vidíme poznanie a vôľu, ale vôľu v takom význame, že niečo nové vzniká, niečo nové sa ukazuje. Sú to práve veci, ktoré určitým spôsobom môžu označiť mužskú a ženskú stranu, ktoré však samé o sebe nestačia. Každá z nich má svoje určité problémy. Pri poznaní môžeme pozorovať, že poznávanie má spočiatku sklon stať sa niečím mŕtvym. Musíme tam používať antipatiu, hovoríme, že niečo zistíme. A keď sme to zistili, tak je to hotové, potom je koniec, mŕtvo. Takto to musí byť. Inak by sme nezískali jasno, jednoznačnosť. Len keď niečo zistíme až do poslednej bodky, môžeme mať jasno. V tom je určitá záhada, ktorú najskôr nechápeme: Prečo to tak je, že poznanie má tú tendenciu stať sa mŕtvym, že je koncom niečoho? To súvisí s určitou podstatou sveta a môžeme sa pýtať: Kde je Boh? Povedzme, v prírode. On stvoril svet – necháme teraz bokom či ho stvoril Otec alebo Syn – On stvoril svet a kde je teraz? To je ono, že Boh akoby zomrel a už vo svete živo nie je. Svet je výsledkom jeho činnosti, je to teraz, ako sa občas hovorí, dielo a dielo je hotové. Viac-menej je všetko skončené. Keď sa napríklad pozeráme na prírodu, až na malé výnimky, ktoré môžeme teraz zanedbať, môžeme povedať: to sa opakuje, to sa opakuje, to sa opakuje, stále to isté dookola každý rok. Samozrejme sú isté rozdiely v klíme, v počasí a podobne, ale predsa len je ruža hotová a z ruže bude zasa ruža, z iného zase to isté iné. Svet je hotový, a preto ho môžeme určitým spôsobom poznať a poznanie má potom tendenciu stať sa mŕtvym, vlastne abstraktným. Nakoniec je to samá matematika a už tam nič nežije. Cestu ako oživiť poznanie teraz necháme bokom, pretože je to mužská strana a my sa teraz chceme zaoberať tou ženskou stránkou. A teraz tá druhá strana dá niečomu alebo niekomu život. Áno, niečo uviesť do života, dať niečomu vniknúť. Čomu, komu? Tam máme protiklad k poznaniu, napríklad v našej duši máme fantáziu. To je niečo fantastické, že máme fantáziu. Môžeme si čokoľvek vymyslieť a trebárs niečo z toho sa dá uviesť aj do života. Teraz je tu otázka: Hodí sa to? Je to dobré? Je to len osobné prianie? Je to možno niečo podlé, zlé? V každom prípade nie je samo o sebe jasné, čo tam vzniká, či to bude pre môj prospech, pre pravý prospech, alebo to bude škodlivé atď. To znamená, že táto stránka tiež potrebuje výchovu. Aby ten vplyv, tá možnosť posunúť sa k niečomu zlému, aby bol ten vplyv čo najviac utlmený a pokiaľ možno vyhubený.

Spomeniem len krátko to, že v Biblii máme najrôznejšie ženské postavy. Najvyšším ideálom je sama Matka Božia, Mária a proti nej stojí neviestka babylonská, Babylón. Teraz krátko odbočím do Apokalypsy – nevesta sa ukazuje na konci biblie, keď je neviestka premožená, ako nový Jeruzalem, ako nevesta Kristova. Sú tam drahokamy, zlato, perly a všetko možné a z toho sa postaví nové mesto, nový svet, nový Jeruzalem. Tam vidíme, že to, čo sa akoby vytvorilo zvnútra ide cestou do budúcnosti, do skutočného života. A čo robí babylonská neviestka zo zlata, drahokamov, perál? Zdobí seba, skrášľuje seba a vyzerá úžasne, ale je to len niečo vonkajšie, povýšenie vlastných statkov a to nevedie ďalej. Koncom pozemského sveta to tiež všetko skončí.

Teraz sa môžeme pozrieť na Sedembolestnú Matku. Jej sedem bolestí je cesta, ako môžeme ženskú stránku ľudskej duše vychovávať tak, aby to, čo môže vymýšľať, čo môže vznikať v jej fantázii, aby sa to stalo dobrým a správnym a viedlo skutočne do budúcnosti. Tých sedem bolestí Matky Márie je (prednášajúci ukazuje obrázok): prvá bolesť prichádza, keď príde s Jozefom a hlavne s dieťaťom do chrámu po 40 dňoch a starý Simeon vezmúc dieťa do náručia jej zvestuje jeho budúcnosť. Pri tom práve Márii hovorí: A tvoju dušu prenikne meč! Zvláštne, syn má úžasnú budúcnosť, bude Spasiteľom sveta, a ty, Matka, budeš mať z toho bolesti. Tvoju dušu prenikne meč, to je prvý stupeň. Ďalší krok je útek do Egypta. Ponechajme teraz bokom, že sú tu dva rôzne príbehy, jeden od Matúša a jeden od Lukáša. Vezmeme to tak, ako to je a čo to znamená, že rodina musí utiecť preč. Čo tá Mariánska duša prežíva. K tomu sa neskôr vrátime, teraz to chcem len vymenovať. A tou treťou bolesťou je, keď 12-ročný Ježiš ide s rodinou do Jeruzalema, kde vykonávajú náboženské povinnosti a vrátia sa domov. Matka a otec majú takú obrovskú dôveru, že odcestujú a nepýtajú sa, kde je synček. On s nimi nejde, a tak sa vrátia a tri dni ho v Jeruzaleme hľadajú s bolesťou, čo matka aj priamo takto hovorí, že sme ťa otec a ja s bolesťou hľadali. On im potom odpovedá: Nevedeli ste, že musím byť v dome svojho Otca? Ale čo tá Mariánska duša pri tom prežila. Tie ďalšie štyri bolestné stupne sú vlastne o tom, čo súvisí s Pašiami, so samotným Kristom: nesenie kríža, ukrižovanie a smrť na kríži, snímanie z kríža – čo napr. Michelangelo veľmi krásne spodobnil v Piete, posledným stupňom je potom uloženie do hrobu.

Teraz by som sa rád zaoberal týmito siedmymi stupňami, čo môžu znamenať pre vývoj ľudskej duše, ak sa nad tým človek zamyslí a trochu o tom medituje. Predstavme si Máriu, ako k nej prišiel anjel a zvestoval jej dieťa, ona otehotnela a potom porodila syna. Okolnosti sú tak trochu zvláštne, ale toto ešte nie sú tie bolesti a zdá sa, že všetko je v poriadku. Napĺňa ju ženské šťastie, že ona dala synovi život, že je nádej, že vyrastie a bude z neho dobrý človek. Viac si asi nepriala a zrejme nemala ešte o tom hotovú predstavu, čo znamená to, čo jej Alžbeta zvestovala, a že potom prišli pastieri a rôzne veci jej zvestovali. Teraz prichádza niečo nové. Aj Simeon jej niečo zvestuje, že keď Ježiš vyrastie, bude raz akoby kameňom úrazu, skúšobným kameňom, a mnohí padnú a niektorí z nich zase vstanú a potom hovorí: i tvoju dušu prenikne meč. To znamená: to, čo si si doteraz predstavovala o spasení ľudu, nie je tak, to bude inak. A ten obraz, že dušu prenikne meč, je niečo, čo pochádza vlastne z mystérií. V nich každý, kto sa chcel stať zasvätencom, na určitom bode svojej cesty to prežil buď ako skutočný obrad, alebo to prežil len duševne. A to pre neho znamenalo veľkú bolesť v duši. Dá sa to vyjadriť tak: život, ako si ho poznal, keď ho vnímaš a pritom sám seba cítiš v súvislosti s duchom, bude mať úplne inú hodnotu. Duchovné je omnoho podstatnejšie, omnoho cennejšie, vonkajší svet je oproti nemu ako mŕtvy. Ten určitý pocit, ako môže duch zasiahnuť do ľudského života, to sa zahalilo do tohto obrazu meča, ktorý prenikne dušou. Pozemský život nemá sám o sebe dostatočnú cenu. Musí sa uviesť do určitého pomeru s duchom. Tak si môžeme urobiť akúsi predstavu o tom, čo pri tom Mariánska duša prežila

Často čítame určitú vetu: Ona zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich. Zrazu to srdce je ako materské lono, do ktorého sa dostalo niečo ako semä, slovo, výrok, udalosť a teraz to má žiť. V tom je práve prvý stupeň, že ona dostane určitý pocit o hodnote pozemského vonkajšieho života voči duchu. To druhé je jednoduchšie pochopiť – čo znamená útek do Egypta, vlastne stratiť domov. No stratiť domov znamená omnoho viac, všetko na čo sme boli zvyknutí, čo nám bolo príjemné, v čom sme žili, jazyk, okolie, spoločenstvo ľudí a zrazu domov nemáme. Je to zase obrazom toho, že človek, ktorý je v určitom spojení s duchom, na pozemskom svete domov nemá. Je to možno kruté, ale je to tak. Každý to v nejakej miere pozná, keď napr. príbuzní si idú normálnou cestou a vy sa s nimi chcete rozprávať o tom či onom, čo je vo vašej duši a zrazu zistíte, nie, sú úplne cudzí, nemôžem sa s nimi o tom rozprávať a som sám, odkázaný na seba. Je to vlastne trochu bezdomovie, čo patrí k ceste k duchu.

Potom tretie utrpenie – 12-ročný Ježiš, povedzme, že tých pár rokov v Egypte bolo iných, ale potom sa vrátili do Nazaretu, dajme tomu 10 rokov žili takým normálnym, pekným životom, a to dieťa vyrástlo a bolo rozkošné, krásne a každý ho musel milovať, samozrejme matka tiež. Jej duševný vzťah k dieťaťu bol určite veľmi vrelý, veľmi bohatý a zrazu on ide vlastnou cestou. Zostane v Jeruzaleme, ani nemá potrebu povedať matke: Ja tu zostanem, nerobte si starosti. Jednoducho zmizne. Čo to musí urobiť s tou materskou dušou, tie bolesti. Zrazu je toto dieťa samostatné. A naraz Ježiš hovorí tie zvláštne slová: Nevedeli ste, že musím byť v dome môjho Otca? Ale ten otec Ťa hľadal. Avšak iný otec. Tento Otec, o ktorom sme práve hovorili, akoby sa do sveta vylial, je mŕtvy vo svete, ale je tam ešte ten dom, ten chrám ešte je. V ňom mohli zostať ešte nejaké posledné zvyšky živého Boha, ktoré tam mohli prežiť. A tam patrí. Tušíte, že to je akoby bezdomovie na druhú, nielen zvyklosti, ale aj celé duševné rozpoloženie musí byť iné.

Rád by som niečo pridal, čo v katolíctve nenájdeme, ale čo môže do veľkej miery túto vec objektívne doplniť. Rudolf Steiner prednášal o tzv. piatom evanjeliu a tam popisoval najrôznejšie udalosti z Ježišovho detstva, potom opisoval udalosti, ktoré zažil ako dospievajúci muž, po 12-tom roku sa najskôr dostáva medzi Židov a bolo úžasné ako on ihneď vždy pochopil múdrosť tých Židov a ako ju v sebe mohol oživiť. On to zrazu dokáže. To, čo sa už viac-menej považovalo za mŕtve alebo čo sa zažívalo ako  mŕtve, on mohol v sebe oživiť. A matka to samozrejme prežívala spolu s ním a hovorila s ním o tom. Potom ďalších šesť rokov putuje po pohanských miestach a tam prežíva niečo podobné. Prv tam bolo niečo úžasné, ale dnes sú tam démoni. Ježiš zažíva pôvod tých náboženstiev – to teraz nechcem rozvádzať – tzv. kozmický Otčenáš, ktorý je obrátený a ukázal vlastne cestu človeka k Zemi. On to obnovil v sebe a akoby sa mohol stať kňazom tých pohanských náboženstiev, ale samozrejme nechcel. Potom tretí krok bol, že sa dostal medzi Esejcov a žasol nad ich múdrosťou a duchovnou vyspelosťou. Tam mal potom na konci taký zvláštny zážitok, že na jednej z ich brán videl od nich utekať nepriateľské mocnosti, Ahrimana a Lucifera. A zrazu v jeho duši vyvstala otázka: Kam oni vlastne idú? K ostatným ľuďom! Toto, čo pri Esejcoch zažil, o tom nehovoril veľmi s matkou. Hlavne nehovoril o tom, čo pocítil ako výsledok – aj keby sa podarilo obnoviť múdrosť Židov, aj keby sa podarilo obnoviť kulty tých pohanov, aj keby sa rozšírilo čo žilo v pôsobení Esejcov, všetko by bolo márne a k ničomu, pretože tie duše to nie sú schopné do seba pojať, prijať, pochopiť, v sebe oživiť, všetko je márne. Až v tej dobe, krátko pred krstom v Jordáne, Ježiš o tom všetkom začal hovoriť s matkou. Hovoril o tom, čo všetko sa mu podarilo obnoviť, oživiť a ona z toho mala radosť, no na koniec zaznel jeho úsudok: Všetko je márne. Toto je doplnenie jej prvej straty 12-ročného syna, akoby ho teraz stratila ešte iným spôsobom – jeho veľkosť, jeho nevinu. Čo pre matku znamená, keď zrazu syn vyriekne sám nad sebou úsudok: všetko je márne. To samozrejme premieňa do veľkej miery dušu matky a ona potom prežíva ďalší život trochu iným spôsobom.

Teraz sa môžeme zaoberať ďalšími stupňami bolesti, to je síce téma, o ktorej bude čiastočne večer hovoriť Stanislava, ale mám povolenie to ešte trochu rozviesť, pretože ona vezme tému z iného uhla pohľadu. Čo vlastne znamená prežiť nesenie kríža a ukrižovanie? Čo je také telo, visiace na kríži? Je samo ako drevo, ako niečo cudzie. Človek samotný, už nemôže mať vzťah k telu, ako ho máme my. My predsa len máme ešte zo svojho tela určitú radosť. Slúži nám, dáva nám najrôznejšie zážitky, pôžitky, je pekné mať telo. Predstavte si, že by ste niesli so sebou svoje telo ako kus dreva. Ale matka vnímala, ako Ježiš vlastne nesie svoje telo ako kus dreva, ako niečo cudzie. Samozrejme v tom je aj niečo ďalšie, čo nemôžeme príliš rozviesť, že tým, že Ježiš Kristus visel na kríži sa mu premenil dych, dýchanie. Musel rozpäť paže, čím nastalo veľké napätie v napnutej hrudi a ako chcete v tomto napätí dýchať? To už vlastne nejde, akoby sa dych zastavil, človek tým strašne trpí a samozrejme aj Kristus tým určitým spôsobom trpel. A keď sa napríklad pozeráte na zločincov vpravo a vľavo, vidíte na obrazoch niektorých maliarov, ako sa skutočne zvíjajú, ale Kristus je pokojný. Pretože v sebe vytvoril určitú možnosť, ktorú normálne majú len rastliny. Ten dych ktorý normálne musíme vypustiť z úst, treba nechať v sebe a premeniť v niečo iné. V alchýmii sa tomu hovorí utvorenie kameňa mudrcov, a to súvisí s tým, že je to podkladom živého poznania. Kristus to určitým spôsobom urobil, oživil určitým spôsobom poznanie a matka to zažila. Zažila v sebe, napriek bolesti z utrpenia syna, mohla v sebe oživiť poznanie.

Vo chvíli keď Ježiš zomrel a keď mu vojak otvoril bok – to je stupeň tzv. mystickej smrti, a je to niečo veľmi zvláštne. Jednak je zaujímavé, že napríklad Anna Katarína Emerichová, ktorá prežila vnútorným spôsobom pašie a mala aj určitý pohľad do dávnych časov, napríklad hovorila: Keď Boh stvoril Evu, vyňal ju z boku Adama, z rebra. Na rovnakom mieste nabodol vojak zdola Ježišovo srdce a potom vytiekla krv. Je zaujímavé, že Eva bola vyňatá z rovnakého miesta. Krv vytiekla z tela Ježiša, prúdila do zeme: to je Eva. Mohli by sme teraz povedať: Mária to intenzívnym spôsobom prežila. Pre mňa je zaujímavé dať do určitej súvislosti to, že v túto chvíľu stál nad Golgotou v kulminácii Mars. A keď si uvedomíte jeho znak, zrazu uvidíte kopiju, ktorá bodla do boku Ježišovho. To bolo blízko miesta, kde je žlčník, ktorý sa spája s Marsom. Do takýchto detailov to nakoniec súvisí. Ale čo pri tom vytieklo – oživená, vyčistená krv. Nie tá normálna egoistická, ale niečo, čo vo svete ešte nikdy nebolo, niečo čo skutočne môže Zem obnoviť. V dlhých dobách, v ďalekej budúcnosti, ale je to nejaký prúd, ktorý od tej doby je na Zemi a prúdi. Mária možno bola jednou z prvých, ktorá to určitým spôsobom uchopila. Len krátko dva umelecké výjavy: Grünewald častejšie maľoval ukrižovanie. Aj na Isenheimskom oltári je tá scéna namaľovaná a na tej strane, kde je Ježišova jazva, na tej strane stojí Mária a Ján. Mária je úplne biela v tvári, asi omdlela, Ján ju drží a môžeme si predstaviť, že Mária tú chvíľu vnútorne prežíva. Krv jej zmizla z tváre, sústredila sa v srdci a prežívala čo syn na kríži vykonal. To je jeden umelecký výjav, potom je tu Vyšebrodský oltár, ktorý to má trochu inak. Tam tiež stojí Mária pod krížom čiastočne držaná inými ľuďmi a má cez plecia bielu šatku a na nej deväť kvapiek jeho krvi. Tri na hlave, tri na jednom a tri na druhom pleci. To znamená, tam je akoby kľúč k pochopeniu celého diela, mohli by sme povedať deväťbolestná Matka, deväť kvapiek krvi na nej. Mohli by sme povedať, že sedem by stačilo, ale v každom prípade je to jeden z tých hlavných okamžikov.

Ďalším krokom je snímanie z kríža, tam je práve Vyšebrodský oltár veľmi krásny a úžasný. Matka sedí vedľa kríža, syna má v lone, aspoň jeho hruď, jednou rukou drží jeho hlavu a pri jeho nohách stojí Jozef, samozrejme nie otec, ale Jozef z Arimateji, ale je zaujímavé, že tiež Jozef. Je pozoruhodné, že Kristus vyzerá úplne uvoľnený, akoby sa trochu usmieval. Rany sú vidieť, ale akoby tajomne žiarili. Ale čo je najzaujímavejšie na tomto obraze, že sa určitým spôsobom opakuje situácia narodenia. Tam leží Mária na posteli, má svojho Syna v náručí hlavami k sebe a je vidieť, že jeho oči sú jej očami, nos je ako jej a ústa, aj keď trošku menšie, tiež. Je vidieť že Ježiš je z jej tela. A teraz pri snímaní z kríža sú opäť ich tváre pri sebe a rovnakým spôsobom je tá podobnosť zjavná, ale Syn je teraz mŕtvy. Môžeme mať dojem, že akoby ho Mária mala znovu porodiť, ale už nie pozemského Syna, ale bytosť, ktorá patrí celému svetu.

Potom prichádza posledný krok uloženie do hrobu. Čo môže taký človek, ako Mária, ktorá prešla týmito stupňami, v takúto chvíľu prežívať. On sa teraz telesne s celou Zemou akoby spojí. Nielen s celou Zemou, ale s celým kozmom. Už žiadne oddelenie človeka od sveta, budúca jednota. Ja som sa pokúsil trochu naznačiť tie stupne bolesti a teraz, samozrejme, je tu otázka: Prečo to máme teraz prežívať akoby z uhlu pohľadu alebo prežívania tej ženy? Napríklad som naznačil, že ženskou vlastnosťou v našej duši je fantázia. A môžeme vyfantazírovať kadečo. Ale aby to, čo sa akoby vo fantázii tvorí stalo skutočnosťou, k tomu musí práve ešte prísť z druhej strany nejaká iná sila. Môžeme povedať, že ten obraz, ktorý tvoríme, musí sa ešte naplniť akoby duchovnou skutočnosťou. Napríklad všetci poznáme rozprávky. To sú úžasné obrazy, ktoré sa chovajú akoby boli skutočné, ale my všetci cítime, že sú to vlastne obrazy, ktoré odrážajú niečo, čo žije v našej duši. Prečo nás tieto obrazy tak úžasne oslovujú? Pretože vnímame, že to tvoril niekto vo fantázii, ale tvoril tak, že ten skutočný duchovný svet sa k tomu pridal a naraz je to pravda. Pravda, ktorá neukazuje niečo minulé, ale ktorá ukazuje niečo čo bude. Pretože to všetko sú obrazy, ktoré nás určitým spôsobom chcú viesť na cestu vlastného vývoja. Toho princa alebo princeznú máme v sebe a musíme vždy prekonať určité zlo – zlo škriatka, obra, alebo samotného diabla, či iného odporcu. Ale v rozprávke sa to vždy podarí, a tým tie obrazy v nás vytvárajú určité duchovné sily, ktoré nás môžu viesť ďalej. Podobne je to práve aj s tým, čo môže Máriina fantázia v sebe vytvoriť, čo raz z jej syna bude. Možno mala nejaké obrazy a naraz skutočnosť hovorí nie, takto to úplne nebude, ale trochu alebo podstatnejšie inak. To sú tie bolesti, ktoré usmerňujú obrazy fantázie do smeru, ktorý skutočne vedie do budúcnosti. Do správneho vývoja.

To je práve ono, že na tých stupňoch môžeme prežívať, že naša fantázia, môžeme povedať aj pokus o imaginácie, sa môže naplniť pravdou, ktorá ma raz nastať. Tá pravda samozrejme nie je vopred do všetkých detailov určená, môže byť trochu taká, alebo trochu inakšia, tu má fantázia ešte určité miesto. Ale sú tu isté zákony, ktoré sa k tomu vyjadrujú, ktoré sú nevyhnutné. A naše imaginácie sa môžu školiť na dušou Márie prežívaných stupňoch života Krista. On je ten Stvoriteľ určitým spôsobom, ona to prežíva v sebe a môže svoje duševné sily vyčíriť a usmerňovať k dobru. Aby sa práve dnes nestala ľudská duša neviestkou, ale nevestou. Ešte niečo ďalšie k tomuto, vo fantázii pôsobí sila sympatie. Veci sú nám určitým spôsobom sympatické, práve to stvorenie je nám sympatické, keď z toho niečo vznikne, potom je to spojené so sympatiou. Ale sympatia práve ešte nie je to posledné čo by sme potrebovali. Bolesti, tie premieňajú sympatiu v niečo iné, znejúce podobne, v empatiu. Poznáte ten rozdiel, keď je mi človek sympatický, nuž áno, tak to je krásne. Ale keď môžem v sebe vytvoriť empatiu, je mi jedno či ten človek alebo situácia mi je sympatická, ja môžem súcitiť a z tohto súcitu môžu vzniknúť impulzy, čo môžem pre toho druhého urobiť, čo on teraz potrebuje. Tu sa dostávame k tomu, čo som pred tým letmo naznačil, ten prúd Kristovej krvi, ako oživiť situáciu, svet, človeka. Empatia je veľmi niečo podstatné, čo sa má v ľudskej duši vytvoriť. Myslím, že v našej dobe je ľudstvo zrelé, aby aspoň niektorí empatiu vytvorili, získali ju, a tým umožnili ďalší vývojový krok ľudstva. Myslím si, že práve v tomto majú svoju úlohu Slováci. Nie ste však jediní. Urobil som si raz jedného dňa predstavu nie stredu Európy, ale východnej časti strednej Európy. Kolega vytvoril mapu podľa údajov Rudolfa Steinera, na ktorej je západná a východná časť strednej Európy. Východná časť strednej Európy je väčšia, ako tá západná a podľa tých hraníc som hľadal stred tej východnej časti. A kam sa dostaneme? K Banskej Bystrici – Zvolenu. Zaujímavé! To znamená, že Slováci majú niečo do činenia so srdcom, čo je práve ten ženský prvok v našej duši. Samozrejme k tomu patrí i odvaha, bez odvahy to nejde. To sú možno vlastnosti – empatia a odvaha, ktoré môžu určitým prirodzenejším spôsobom tu na Slovensku pôsobiť, alebo vzniknúť. Ale musí sa to vedome uchopiť a aj keď to budú trebárs len malé krúžky, aj tie malé krúžky môžu vytvoriť niečo, čo bude mať význam ďaleko nad hranice tejto zeme.

Tu by som teraz skončil…

Prednáška redakčne upravená autorom, slovenský preklad Dagmar Lišková